Svojou nemoternou chôdzou som odplašil malého vrabca, ktorý si uprostred kamennej cesty pochutnával na kúsku sladkého koláča. Bolo mi ľúto, že som ho vyľakal, ale asi je nemožné vysvetliť vrabcovi, že môže kľudne v jedení pokračovať a nemusí sa ma báť. Odletel do nabližšieho krovia, ktoré ako jediné predstavovalo zeleň uprostred chladných sivých panelákov. Vrabec sa vyplašene z kríku pozeral a čakal, kedy odídem. Aj napriek zdanlivému nebezpečenstvu sa kúsku koláča nehodlal vzdať. Keď som podišiel ďalej, opäť priletel ku koláču a pokračoval v jedení. Malá šedá strapatá hlavička so zobáčikom usilovne kmitala ako vreteno šijacieho stroja.