Opát v kláštore choval kocúra a mal ho veľmi rád. Kocúr bol veľmi rozmaznaný, a tak robil mníchom starosti. Mal jeden vážny zlozvyk. Pred každými modlitbami vbehol do kostola a kým mnísi spievali, on sedel pred oltárom a mňaukal. Opát s ťažkým srdcom pristúpil k náprave. Kúpil obojok a vodítko. Jeden z mníchov dostal za úlohu pred každými modlitbami a omšou kocúra chytiť a uviazať o stĺp. Po skončení mohol kocúr zasa behať po slobode. Stalo sa, že opát po čase umrel a kláštor dostal nového opáta. Mnísi však kocúra dobre poznali, a preto ho nezabudli vždy dobre uviazať. Po čase však „odišiel“ aj kocúr.