Vyslala len tiché posolstvo: úsmev. Muž sa pri tom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom. Nemý rozhovor trval niekoľko chvíľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal sa k barakom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh koždodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tváre vydržal až do nového stretnutia. Keď sa ho Follerau na to opýtal, malomocný mu povedal: "je to moja žena". Po chvíľke ticha dodal: "Skôr ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Jeden čarodejník jej dal akúsi mastičku. Každý deň mi ňou natrela celú tvár okrem malého miesta, na ktoré ma pobozkala... To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte žijem. A žijem rád jedine pre ňu."
Dnes ráno sa na teba určite niekto usmial, aj keď si to nezbadal. A určite dnes niekto čaká na tvoj úsmev. Ak vojdeš do chrámu a otvoríš dušu tichu, zistíš, že Boh je ten prvý, kto ťa prijíma s úsmevom.